na Blog.cz

Keď som bola malá, to som mohla mať asi tak šesť, na našom sídlisku chalani založili skautský zbor. Moja sestra Kaťa sa do skautingu nadšene vrhla, dokonca dostala na starosť svoju vlastnú družinku, malé dievčatá, teda včielky. Mňa stále prehovárala, nech začnem tiež chodiť. Ja som však nesúhlasila, pretože moja sestra Lucia, vtedy môj "idol" vyhlásila, že nevidí zmysel tráviť svoj čas niekde, kde ti ľudia džabnú na ksciht tatásrku a berú to ako tú najúžasnejšiu zábavu na svete. Po dlhých prehováračkách mater sama našla spôsob, ako mňa a moju mladšiu sestru do skautingu "dokopať": vzdelávací poukaz sa totižto dal využiť aj na skauting, keďže klubovňa bola v našej škole. Marta teda vyhlásila, že pôjdeme na skauting a hotovo. Že nebude podporovať duchapusté vysedávanie v lavici v škole ale že radšej podporí dobrú vec a navyše jej už doma lezieme na nervy. ( Jedna báseň, taká matka...) Takže bolo rozhodnué. Absolútne som tam prvýkrát nechcela ísť. Predstavovala som si, že to budú fanatické zberačky košeľových nášiviek s obrovskou zásobou tatárskej omáčky a prakom, pripravené kedykoľvek vystreliť. Nič také sa však chvalabohu nekonalo a boli celkom normálne, aj keď mne pripadali také...mimozemské. Akoby z inej planéty. Spočiatku som tam chodila strašne nerada. Postupne sa mi tam začalo páčiť, obľúbila som si program o Kyre, dievčati, ktoré sa plavilo po svete. Pochopila som podstatu skautingu, naučila som sa pomáhať ľuďom, ochraňovať prírodu, prvú pomoc, liečivé rastliny či uzly, zručnosti, ktoré som dodnes nezabudla. Skauting mi však dal omnoho viac, priateľov, zážitky, skúsenosti a úžasné chvíle-to, čo mi nedal žiaden duchapustý krúžok . Na skautingu sa zo mňa nevyvíja husľový virtuóz či génius. Nie. Rastie tu zo mňa človek, pripravený na výzvy a povinnosti... A niekedy je predsa len fajn, mať matku, ktorej leziete na nervy a do všetkého vás musí dokopať:) Dík, Marta.

Moje oblubene videjko:), este asi dva mesiace po stovke nam ho Zuzu pustala, a teraz sa blizi ku 102ke a nejak som nanho natrafila:)).