Říjen 2009

Nebolo by odveci niečo napísať.

26. října 2009 v 14:40 | Geisha* |  Deň po dni
Keď sa tak obzriem dozadu, naposledy som písala pred týždňom v piatok. O tom, ako sa teším na mech, na kamošky, srandu, vypnutie, relax. Prednastavila som taktiež jeden článok na sobotu o Ziggyho narodkách. Odvtedy pretieklo už viacmenej veľa vody. Po úžasnom víkende, ktorému asi venujem osobitný článok, nasledoval krutý pád do ešte tvrdšej reality. Minulý týždeň bol hrozný. V škole des. Dostala som 4ku z prírodopisu, ktorú, mimochodom neviem ako opravím, keďže sa mi nechce učiť sa o tých debilných šutroch; 5ku z matiky a depky. Depky, depky, depky...Ach jaj. Tak zo všetkého možného. Včera som napríklad robila s mamkou a ségrou kofoláčikov. Vyšiel mi úplne tragikomický, bolo mi z toho zle. Bolo mi smutno z toho, že mi v živote nič nejde, nič saa mi nedarí. Ani ten pocižený kofolák.
Vo štvrtok a piatok sú jesenné prázdniny. Čo ma čaká? Žiadna zábava a oddych, priatelia! Balenie a sťahovanie a sťahovanie a sťahovanie... Ach jaj. Nehce sa mi sťahovať, no som rada, že už to budem mať za sebou. V novom byte je krásne, máme úžasnú izbu a tak.
Pokračujem vo svojich dlhých telefonátoch. Včera večer sme s Iwou dali 36-minútovku, počas ktorej som úžasne vypla, rehotala som sa jak dzivá šunka a dušou bola na mechu s úžasnými babami. A v sobotu som si začala písať denník. Tretí v poradí. "Denníky si píšu len trinástky a námorní kapitáni," vyjadrila sa kedysi v skautskom časopise moja sestra. Nemyslím si to. Síce mám posledné dva týždne stále trinásť, ale aspoň mi niektoré veci spadnú zo srdca.
A teraz asi pôjdem fotiť. Krásne žlté stromy, ktoré som videla cestou dole z bytu. A možno si spravím rubriku Fotky. Možno.

Ziggy 41

17. října 2009 v 0:00 | Geisha*
Ziggy, pred rokom som ani nevedela, že existuješ. Že máš o takomto čase svoje životné jubileum, štyridsať rokov. Teraz ťa už nejakú tú dobu poznám a zbožňujem ťa. K tvojej 41-ke asi toľko: všetko naj, veľa lásky, úspechov, šťastný jamajský život a koncert v Prešove. Si úžasný chlap a stále vyzeráš na dvadsaťpäť. Túto tvoju fotku zbožňujem. Vlastne teba celého. Tak krásne narodeninky. My ich na mechu oslávime;*.

Zajtra mech, Ziggy narodky...užijeme si to:-*

16. října 2009 v 17:26 | Geisha* |  Novinky
Tak ja by som sa už mala ísť baliť. neviem sa dočkať. tento deň sa neuveriteľne vliekol a ja som vďačná, že sa môžem ísť pobaliť a ráno vstať a ísť na mech. uvidíme sa po roku s majkou a andrejkou k., strašne sa na nich teším, na tú našu noc, na víkend, ktorý patrí NÁM. a zajtra má ziggy narodky. 41. starý už je, ale stále vyzerá na 25, more šak by mi mohol byť fotrom:D. oozaj! dnes má narodky môj foter (47) a ségra (21) tak happy birthday :-* paapaa užívajte víkend:)

Holla! Aneb prvýkrát na jazykovke

14. října 2009 v 14:34 | Geisha* |  Deň po dni
Asi som vám nespomínala, že som sa chcela strašne učiť po španielsky, keďže milujem južnú Ameriku, juhoamerických Indiánov a Španielsko. Tento sen sa mi splnil a od včera chodím na jazykovku.
Celý deň som bola napätá, aké to tam bude. Keď som však vošla, bolo to fajn. Moja lektorka je vtipná, rozumiem jej. V skupine som najmladšia. Potom tam je ešte jedna sedemnásťročná dievčina, a ostatní tak 19+, teda vysokoškoláci. Neberiem to ako nevýhodu. Beriem to ako veľké plus. Lektorka vyká aj mne, a na začiatku si myslela, že som spolužiačka dvoch dievčat--vysokoškoláčok;-) Za učebnice som si už zaplatila, no už ich nemali, tak si po nich skočím buď dneska, alebo zajtra na jazykovke. Zmeškala som asi dve hodiny, no dá sa to v pohode dobrať. Plusom je, že moja sestra sa učila po španielsky na strednej škole, a teraz v tom pokračuje, tak mi môže pomôcť.
Na začiatku nám lektorka púšťa pesničku od Juanesa Tengo la camisa negra. Púšťa ju aj na konci, máme k tomu aj anglický preklad a tá pieseň je proste úžasná. Som nadšená. Angličtina ma absolútne nebaví, no Španielčina je pre mňa atraktívna a mám ju rada. V živote sa zíde. Veď my vieme, že s Majkou precestujem Južnú Ameriku, a s Halúzkou a Paťou ako staré dievky prejdeme svet, a zakotvíme v slnečnom Španielsku:-)
A čo vy? Aký jazk sa učíte? Aký máte radi? Pošpanielčená Geisha

Odpovede:-)

13. října 2009 v 15:01 | Geisha* |  Geisha
Kája:
Já se tě ptám jak a kdy jsi vlastně přišla k blogování?→ K blogovaniu som prišla keď som chodila do šestky, to bol asi taký rok a pol dozadu. Založila som si jeden blog, na ktorý som nevedela pridávať, a potom som ho zrušila. Potom nasledovali dva blogy, na ktorých, samozrejme, nemohli chýbať obrázky. Tento blog mám od myslím že 18.4.2009.
Hipisáčka Mooni:
Skôr si myslím že by si mala odpovedať do článku ;). A vlastne ja stále neviem koľko máš rokov a nejako s ami tu nechce hrabať. Ak ťa naštve m tak prpeáč ale ja som príliš lenivá na to aby som sa to opýtala iným spôsobom alebo niečo xD tu kutrala. A potom sa ťa chcem opýtať čo ťa doviedlo k tomu aby si si založila blog a ako si našla tento server blogu cézet ;). A či si tu s týmk spokojná. A máš rada svoju jamajskú ségru? :D:D:D Dobre, na to nemusíš odpovedať xD

Taakže poporiadku. Rokov mám...hm...xD zatiaľ trinásť, ale čoskoro(v novembri-listopad) budem mať 14. Čo ma doviedlo, aby som si založila blog? V prvom rade asi to, že tu môžem nechávať kúsok seba a nemusím sa obávať, že mi sem vlezie niekto nepovolaný;-) Blog.cz som našla, keď som lipla na "didlíkoch" a na rôzne blogy o nich som natrafila. S týmto blogom...hm, to je dobrá otázka! Raz som s ním spokojná, inokedy nie, to je podľa nálady. Niekedy by som to tu najradšej zabalila...To ale záleží od mojej nálady;-) A jasné, že ťa mám rada:) A mám rada aj Káju.

Máte nejaké otázky? :-)

12. října 2009 v 17:29 | Geisha* |  Geisha
Minule som si tak dumala, a došla som k názoru, že vy ma v podstate vôbec nepoznáte. Môj dlhý, avšak trápny profil nikoho nezaujíma a aj tak sa nedá zapamätať. Preto sa pýtajte, čokoľvek chcete, a ja vám odpoviem;-) Mám odpovedať do komentára, či do článku?
Teším sa na Vaše otázky. Geisha

Osvienčim+Krakow(7.10.2009)

10. října 2009 v 10:57 | Geisha* |  Geisha nesedela doma
Zlatí milí,
tento článok som vám sľubovala už dávnejšie, tak ho sem dávam:)
Ráno som musela vstať o jednej, keďže o druhej nám už vyrážal autobus. Ockovi sa na moje obroské počudovanie podarilo ma zobudiť na prvý krát xD. Ku škole po nás prišiel vyvýšený autobus. Bol však strašne nepohodlný. Sedela som s Kubom, pred nami sedel Peťo s Rišom a za nami dajaké deviatačky. Nesťažujem sa, aj tak som skoro celú cestu prespala. Najprv sme vstúpili vo Wadowiciach a pozreli si rodný dom Jána Pavla II. a ostali trochu na omši. Potom sme nasadli a šli do Osvienčimu, do koncentračného tábora Auschwitz. My dievčatá sme šli s pani sprievodkyňou, staršou pani, ktorá je Poľka, ale celkom slušne rozprávala po slovensky. Všetky tie hrôzy boli strašné. Slovami sa to nedá opísať, ale oplatí sa to vidieť a vedieť, že sa nemáme tak zle a že naše nešťastie je len slabým odvarom nešťastia týchto ľudí. Keď sme boli pri expozícii venovanej Slovákom, bodalo ma pri srdci; veď môj praujo, starší brat môjho dedka, v Auschwitz tiež bol. Neumrel, podarilo sa mu dostať domov, ale za krátky čas umrel na strašné vyhladovanie, proste nemal silu. Bola tam kopa ľudí; Slováci, Česi, Nemci, Angličania, dokonca aj Japonci. Ale je dôležité, aby tam ľudia chodili a nikdy sa tie hrôzy nezopakovali. Potom sme nasadli do autobusu a previezli sa do neďalekého Birkenau, čo bol čisto ženský tábor. Potom sme už len nasadli do autobusu a hor' sa do Krakowa.
Cesta do Krakowa trvala hodinu a pol. Mali sme dvoch šoférov a sprievodkyňu z tej agentúry. Tá bola neskutočne uľapčená (rozumej "ukecaná"...už som si dala záväzok, že nebudem hovoriť nárečím. Akosi sa mi to nedarí.). Celou cestou nám kecala o Poľsku, o Romanovi Polanskom, a blá, blá, blá, blá. To ju nebolia ústa? Rozprrávali sme sa s Kubom. Stihla som si zjesť môj úžasný obedík-rysky(rezne). Keď sme tam došli, išli sme si pozrieť výhľad z hradu Wawel. Krakow je naozaj prekrásne mesto, s bohatou históriou, turistami, milými ľuďmi a cválajúcimi koňmi. Potom sme mali hodinu a pol rozchod. Ja som zbadala úžasný indický obchodík, v ktorom sme s Kornéliou, Laurou a Terezkou strávili asi pol hodinu. Kúpila som si úžasnú tmavozelenú šatku a dva zelené náramky za dobrú cenu. Zbožňujem ten obchod! Mali tam toľko krásnych vecí, človek si nie a nie vybrať. Keby som mala viac peňazí, vykúpila by som polku obchodu... Vyskytlo sa tam aj dosť humorných situácií, napr. Terezka sa pýta predavačky so suvenírmi: "Prosímvás, kde je tu wc?" Predavačka sa na ňu začudovane pozrie, a ja ako švihnutá poviem : "Toilet." Predavačka pochopí a nasmeruje nás do nejakej reštaurácie...
Na Jantárovom trhu som sestrám kúpila také drobnosti. Kike a Verke som kúpila kľúčenku so sloníkom a krabičku s dráčikom-symbolom Krakowa. Lucke som kúpila kľúčenku s kravičkou, mamke krabičku s kravičkou a pre kamošku Paťu som kúpila kľúčenku barančeka. Je to proste zlaté. Tento výlet ma dostal. Koncentračné tábory svojou krutosťou a neľudskosťou. Krakow svojou krásou, indickým obchodíkom a otvorenou náručou. Moje priateľky svojím úžasným srdcom, myšlienkami, srandou, smiechom. Som rada, že som tam bola. Mala som nakúpené aj zásoby žuvačiek, a keď sme išli autobusom z Wadovíc do Osvienčimu, sprievodkyňa nám rozprávala, že v akomsi malom meste sa každý rok konajú majstrovstvá v robení bublín zo žuvačiek. My 3 (ja, Terka a Laura) sme si predsavzali, že tam pôjdeme a ja budem súťažiť. Zrovna vo štvrtok som spravila úplne obrovské bubliny, ktoré mám cvaknuté a dám ich aj sem aj na fb. A mamka povedala, že do Krakowa niekedy kľudne môžeme zájsť. Už sa teším.

A tak si tu sedím, zabalená v deke, a rozmýšľam.O Osvienčime, Krakowe a neľudských ľuďoch.

6. října 2009 v 16:39 | Geisha* |  Deň po dni
A zajtra ideme do Poľska. Vstávanie o jednej ráno, šesť a pol hodiny v autobuse; neviem, s kým budem sedieť, keďže každý z triedy už niekoho má...tak snáď si sadne B. s jej bratom a ja budem s Kornéliou.
Osvienčim. Bývalý koncentračný tábor Auschwitz. Miesto, kde umrelo viac než veľa ľudí neľudským soôsobom. A to len preto, že neboli tí "vyvolení". Bojím sa tam ísť. Bojím sa byť tam, kde boli ľudia zabíjaní. Kde sa k nim správali ako nie k človekom, ale ako k handrám. A ešte horšie. Ťažko sa mi tam ide. Brat môjho dedka (teda môj praujo) v Osvienčime bol. Väznený. Dostal sa späť, no vyčerpaný, vyhladovaný za krátku dobu zomrel..
Dnes nám o tom púšťala triedna prezentácie. Predstavte si, že tí z koncentráku "lekári" či jaké to guty vyberali bábätká mamičkám z brucha. Bez umŕtvenia, bez všetkého a rôzne pokusy na deťoch...Keď si to predstavím, hrnú sa mi slzy do očí. Ako toto niekto dokázal urobiť?! Ako?! Veď to nie sú ľudia, čo robia takéto zverstvá! Keby mne alebo niekomu z mojich blízkych toto spravili, nedokázala by som odpustiť. Nikdy.
Krakow. Povezieme sa tam z Osvienčimu asi hodinu. Myslím, že to bude príjemné odreagovanie po koncentračnom tábore. Prejdeme sa po trhu, pofotíme sa, pokupujeme blbôstky.

Modlím sa, aby som si mala s kým sadnúť, najlepšie z niekým z triedy. Sladkosti nakúpené, mum my spravý rysky(rezne) na obed, 2 balíčky Hubba Bubba, 2 balíčky orbit (ružové detské+svetlé). Empétrojka sa nabíja, pakovala som do nej hudbu, pribalím si aj nejaké časáky o jazdectve.. O zábavu mám postarané:) Ale asi to bude fajn. V mojej blízkosti budú sedieť Terezka s Laurou a Barbora s Dankou. Takže fajn. Majte sa mi tu krááásne a držte mi palečky.;-)

Žijem, dýcham, kýcham.

2. října 2009 v 15:37 | Geisha* |  Deň po dni
Háj čildrn.
Takže som tu zase. Po šiestich dňoch. xD Keď ja by som vám tu furt chcela dačo napísať, ale keď už dochádza ku konkrétnemu činu, nemám myšlienky...
Rozhodla som sa, že pri "denníkových" zápiskoch nebude dátum. Načo?
Mám sa celkom fajn. V stredu ideme do Osvienčimu a Krakowa. Bojím sa tam ísť. Bojím sa, že to nezvládnem, byť na mieste, kde boli milióny ľudí zavraždených. Ale povedala som si, že tam pôjdem. Presvedčil ma k tomu pokec s Iwou. Povedala mi úžasne povzbudzujúce slová. Ďakujem. Áno, je lepšie o tom vedieť a vidieť ako byť neinformovaný. V škole to ide celkom v pohode. Prídem domov po šiestich-siedmich hodinách, som unavená jak fras, ľahnem na posteľ a ležím. Dlabem na učenie. (Už sa vidím, ako budem dva týždne pred polročným vysvečkom makať:-)) Proste sa mi nechce. Nemám chuť, energiu, čas. Škola ma vyšťavuje. Strašne sa teším. O dva týždne je víkend a ja sa o5 stretnem s mojimi Milovanými. Od všetkého vypnem. Oslávim Ziggyho narodky. Užijem si úžasný víkend plný smiechu, srandy a skutočných zbožňovaných priateľov. A teraz sa už idem pobrať. Je mi zima, nohy mám zabalené v deke, akosi ma bolí hlava a chcem ísť počúvať Boba. Potom mám namierené ku krstnej Evičke, až do soboty. Fakt sa teším. Dva dni, počas ktorých úžasne vypnem. A čo porábate vy? Pííšte. Papa Geisha